Dive after Flying – potápanie po prílete

                                                                                                                         Pridané 13.1.2016

Každá serióznejšia príručka o potápaní, ktorá rieši aj otázky dekompresie sa nezaobíde bez časti, v ktorej sa zaoberá problematikou FAD = Fly after Diving (po slovensky: „Let po potápaní“). Túto problematiku riešime na na inom mieste . Zaujímavou je však aj opačne položená otázka Dive after Flying - „Potápania po prílete“ na lokalitu, kde chce potápač svoje ponory realizovať.

V prípade postavenia si otázky, či sa môže jedinec potápať ihneď po prílete na lokalitu, bude pravdepodobne správnou odpoveďou neutrálne (či skôr právnické): - „ako kedy“. V prípade negatívnej odpovede, však za tým nie sú vzťahy dusíka a nasycovania, ale skôr otázka fyzickej kondície.

Let lietadlom

Cestovanie lietadlom predstavuje pre ľudského jedinca telesnú záťaž spojenú s únavou, dehydratáciou aj s nedostatočným prísunom potravy. A nech už sme akokoľvek skúsení, či skôr otrlí cestovatelia, rozhodne znamená aj nutnú dávkou stresu. Vzdialenejšie cesty v sebe zahŕňajú problémy s pásmovou chorobou (jet lag), ktorej účinky na ľudský organizmus sú tým zreteľnejšie, čím viac časových pásiem sa cestovaním prekonáva. Relatívna inaktivita z dôvodu dlhého sedenia a nedostatku pohybu spôsobí menšiu úroveň cirkulácie krvi, so všetkými jej fyziologickými dôsledkami.

Nesmieme tiež zabúdať na skutočnosť, že najmä počas dlhých letov (asi z dôvodu nespavosti), často konzumujeme alkoholické nápoje, ktoré navyše pôsobia v riedkom vzduchu účinnejšie. Ich vplyv, v súčinnosti s efektom klimatizácie na enormné vysušovanie horných ciest dýchacích, veľmi negatívne prispieva k celkovej dehydratácii organizmu.

Späť pri DCS

A takéto, či podobné úvahy nás ani nie tak prekvapujúco privádzajú oblúkom späť, na pôdu diskusie o dekompresnej chorobe. Práve únava, dehydratácia a nedostatok spánku, respektíve nimi spôsobený efekt spomaľovania eliminácie dusíka a ďalších plynov, predstavujú vysoké riziko jej vzniku.

Podľa niektorých autorov, jestvuje po nástupe do lietadla aj akési teoretické vysycovanie dusíka, ktoré sa však nepovažuje za dostatočne významné. Krátkodobý pobyt v prostredí s nižším tlakom vzduchu vlastne len znamená, realizovať akoby „výstup nahor ku hladine“ pri uvažovanom simulovanom potápaní. Naše telo sa v absolútnych hodnotách bezpochyby pritom začne postupne zbavovať dusíka. Po pristáti sa naopak akoby „zanoríme nadol ku dnu“ a opäť začneme nasycovať dusík. Naše telo sa postupne prispôsobuje novej situácii aj úrovni tlaku dusíka navôkol.

Ak by však jestvoval priamy súvis medzi „potápaním po prílete“ a výskytom DCI, najviac prípadov dekompresných ochorení by sme zaznamenávali v prvom dni potápania. Túto úvahu navyše komplikuje štatistika porovnávania výskytu incidentov DCI, ktorá poukazuje na skutočnosť, že skutočne v prvý deň série ponorov býva približne tretinový podiel celkového počtu nehôd. Ďalšie dve tretiny potom pripadajú na potápačské dni v sérii s poradovými číslami 2 až 7.

Tento paradox však podľa nášho názoru vysvetľujú skôr odlišné reakcie unavených (a tiež ako bolo spomínané dehydrovaných, nevyspatých a vystresovaných) potápačov na záťaž, či adekvátny spôsob riešenia núdzových situácií. Do hry totiž vstupujú aj ďalšie faktory, akými sú nedostatočné zoznámenie sa so zapožičaným výstrojom, či príliš dlhá pauza od poslednej potápačskej dovolenky. Svoju rolu tu istotne zohrajú aj psychologické modifikátory správania, akými sú „urazené ego“ (prečo po mne chcú „check dive“), či „machovský syndróm“ (novej a oveľa mladšej partnerky) a mnohé iné.

Plánovanie potápania

Aj keď nejestvuje vedecky podložená teória, ktorá by vyžadovala 24 hodinový rozstup medzi príletom na miesto ponoru a časom potápania, považujeme konzervatívny postup za rozumný prístup k vlastnej bezpečnosti.

Preto všetko vyššie uvedené, by malo byť zohľadnené a následne zahrnuté do rozvrhu začiatku ponoru. Výsledkom zodpovedného plánovania, by malo byť vytvorenie časovej rezervy, na zotavenie sa po prílete do destinácie budúcej „potápačskej“ dovolenky. Dôležitými stavebnými prvkami takejto rekonvalescencie budú tiež hydratácia aj vyvážený príjem potravy.

Zabúdať však v žiadnom prípade nemôžme na prakticky ničím iným nenahraditeľný – kvalitný spánok. Len ten dá potápačovi možnosť si privyknúť na rozdielnu klimatickú aj časovú zónu po dlhom lete.

Diskutovať by sme samozrejme mohli aj o dekompresne konzervatívnom realizovaní prvých ponorov, vzhľadom na profily ich hĺbkovo/časových relácií, opakované potápanie, nasadenie kyslíkom obohatených zmesí a podobne (veď to poznáš...).

Poznámka na záver

Na druhej strane, musíme aj napriek všetkému menovanému poznamenať, že ak ide o krátky a denný let a primerane kondične pripravený potápač je v „pohode“, niet z hľadiska fyziológie dôvod na to, aby sa nemohol krátko po prílete potápať. Takže milý potápač – je to zasa len a len na Tebe a Tvojom zdravom úsudku. Nie je Ti to známe ?

Tému článku, boja proti chladu v potápaní dopĺňajú aj ďalšie texty na našom portály Scuba.SK:
- Fly after Dive – Let po potápaní.

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi