Pro Dive ChorvŘtsko 
 

Veľké Hincovo pleso - splnený sen

                                                                                                                         Pridané 28.8.2013

 

Konečne prichádza deň „D“, kedy v mojom potápačskom živote príde k odpísaniu ďalšieho, pre mňa dôležitého bobríka. Naša najnovšia miniexpedícia nesie názov: Veľké Hincovo pleso, s podtitulkom: výška - 1946 m.n.m., hĺbka - 53,7 metra.

 

Náš team a výstroj

základňou sa nám prechodne stáva Horský hotel na Popradskom plese. Po nevyhnutnom vybalení filmárskej a fotografickej výbavy sa stretáva celé družstvo v sobotu večer and mapami a náčrtkami. Jadro výpravy tvoria potápači z hlavného mesta, ale nechýbaju medzi nami ani autá s Rimavskej Soboty a Žiliny. Z áut vybaľujeme aj regulátory, pretože sa obávame mrazivej noci, v podmienkach ktorej by prípadná vlhkosť v nich mohla spôsobiť len samé komplikácie.

Našu výbavu tvoria suché obleky s kvalitným podoblečením z kozmických materiálov. V záujme lepšej izolácie si ich budeme namiesto vzduchom dopĺňať argónom, ktorý má lepšie izolačné vlastnosti. Vzhľadom na predpokladanú hĺbku cez 50 metrov, sme do našich prístrojov s objemom 2x12 litrov namiešali zmes TMx 20-35, kde O2 tvoril 20% zloženia zmesy. Za číslom 35 sa skrýva percentuálny podiel hélia, o ktorého úlohe v potápačských dýchacích zmesiach sme sa už na stránkach nášho časopisu písali. Záverečnú fázu ponoru sme sa chystali dýchať EAN50, kde sa kyslík s dusíkom delia o rovnú polovicu zmesy.

Všetci účastníci už majú bohaté skúsenosti s potápaním v extrémne studenej vode. Preto niet divu, že sme boli vystrojení kvalitnými studenovodnými regulátormi Apeks, ktoré sa nám už viac razy osvedčili aj v tatranských podmienkach. Z hľadiska budúcej vynášky, dosť podstatnú časť nášho výstroja tvorili kamery, svetlá a ďalšia dokumentaristická technika. Pri šálke horúceho grogu ešte raz preberáme technické a organizačné podrobnosti nasledujúcich dní.

V nedeľu vstávame zavčasu. Po výdatných raňajkách, počas ktorých ukradomky sledujeme stále sa stupňujúci dážď za oknami horskej chaty balíme. Prichádza aj Mário z Brezna – jediný nosič profesionál. Nezostáva svojej povesti nič dlžný a nakladá si na svoje krosná zdvojené 12-litrové fľaše, dekompresné fľaše a ďalší materiál o hmotnosti viac ako 65 kg. My ostatní, ktorí sme nezohnali „šerpov“, rozdeľujeme výstroj medzi našich priateľov a príbuzných, ktorých sa nám podarilo na tento nápad nahovoriť. Výnimkou je len Peter, ktorý tvrdošijne trvá na tom, že si svoj výstroj vrátane kamery vynesie a znesie celkom sám.

 

Prvá vynáška

Za sústavného dažďa naložení nastupujeme na výšľap Mengusovskou dolinou. Nástup je ostrý a tak pochopiteľne po chvílke vyzliekame prvé vrstvy. Keď vystúpime nad hranicu lesa, dážď sa mení na sneženie. Príliš sa nezdržujeme sledovaním prírodných scenérií a radšej šliapeme nahor. Po zdolaní záverečného stúpania sa nám otvára kotol, obkolesený štítmi s výškou cez 2.300 metrov n.m. Po 2-hodinovom výstupe sme na mieste vo výške 1946 m.n.m. Nasleduje nevyhnutné doplnenie tekutín a tí trochu prezieravejší vyťahujú rezne. Veci skladáme na kôpku a balíme do bivakového vaku.

V rámci prvej vynášky sme sa rozhodli vyniesť výstroj, ktorému nebude vadiť voda ani mráz: fľaše, záťaže, backplaty a plutvy. Na druhý deň chceme za každú cenu uspieť, preto sa Peter oblieka do sucháča a v rukách so špeciálnym ručným sonarom na meranie vzdialenosti sa vrhá do vody. Hlúčik uzimených turistov na neďalekom značkovanom chodníku sa nad tým len nechápavo krúti hlavou.
Peter pomerne v pohode nachádza 53 metrov a tak je onedlho opäť na súši. Stále sneží, čo ktosi komentuje slovami: „dúfam, že do nasledujúceho dňa nepadne tak veľa snehu, aby sme aspoň našli svoje fľaše...“ Nasleduje fotenie účastníkov digitálnymi aparátmi a už zostupujeme nadol.

 

Zápis do histórie

Večer na Popradskom plese sa nesie v znamení očakávania výnimočného ponoru. Zábery, nasnímané pri brehoch Hincovho plesa sa prostredníctvom malej prenosnej tlačiarne menia na dvojrozmerné fotografie, ktoré spolu s odkazom zalievame do voduvzdornej fólie. Takto sa na jednej strane ocitli fotografie potápačov a členov podporného týmu a na druhej podpisy účastníkov akcie

História potápania na tomto rozlohou aj hĺbkou najväčšom tatranskom plese má aj jednu osobitosť. Už prvé výpravy z rokov 1962 a 1963 tu zanechali pod vodou správy v podobe popísaných listov, umiestnených vo fľaši s voskom zatavenou korkovou zátkou. Do tejto nezvyčajnej výstupovej, či skôr zostupovej schránky postupne pribúdali záznamy z rokov 1964 a 1965. V roku 1993 fľašu opatrenú plavákom v hĺbke 10 metrov našla skupina z bratislavského klubu Nautilus, potápači ktorej ju po viac ako štvrťstoročí vyťahujú na svetlo.

Zápisy sú už dosť poškodené, preto fľaša putuje do reštaurátorského ateliéru a ich nový, čerstvý zápis sa ani nedostane do vody. Odvtedy uplynulo viac ako 9 rokov a my v tento sobotný večer na Popradskom plese skladáme novú zostupovú schránku. Naše zatavené fotografie so správou a replikami všetkých doteraz nájdených záznamov umiestňujeme do puzdra z dvoch platní z plexiskla.

Keď sme hotoví pokračujeme s plánom ponoru, ktorý stanovujeme na 30 minút na dne s maximálnou hĺbkou 54 metrov. Večer niektorí využívajú saunu v márnej nádeji, že si naakumulujú nejaké to teplo „do zásoby“ pre zajtrajší deň, iní relaxujú pri šálke čokolády. Ale mysle všetkých, vrátane nosičov odlietajú neustále nahor ku plesu.

 

Výstup k plesu

Tretí deň výpravy sme už opäť vo vibramkách a stúpame nahor. V batohoch máme regulátory, svetlá a ďalší zbytok výstroja. Počasie s nami príliš nehrá. Musíme sa len pousmiať nad slovami jedného z nás o začínajúcom „babiom lete“.... Ale v polovici dolinysa situácia na chvíľu mení, keď kde-tu vykukne aj slniečko a ukáže sa kúsok blankytne modrej oblohy. Záverečné stúpanie znamená ďalšie sťaženie situácie, keď sa musíme brodiť čerstvo napadaným snehom, ktorého pokrývka sa od predchádzajúceho dňa zvýšila o 30 centimetrov. Istotne si v tomto roku zapamätáme príchod zimy do Tatier...

Po príchode na miesto činu skladáme výstroj a snažíme sa vtipnými bonmotmi zakryť vzrušenie z nastávajúceho ponoru. Už o malú chvíľu budeme patriť ku hŕstke vyvolených obyvateľov tejto planéty, ktorí sa potápali vo vodách Veľkého Hincovho plesa. Ale počasie definitívne mení svoju podobu a tak nás, aj celý  podporný tým bičujú ostré vločky pravej tatranskej vmetelice. Teplota vzduchu klesá pod bod mrazu a tak sa všetky kovové súčasti výstroja doslovne lepia na prsty. Stuhnuté obleky sú nepoddajné a popruhy premenené na kusy plechu sa zarezávajú do ramien.

 

Ponor

Konečne je naše trápenie pri konci a môžeme vliezť do vody, čo je pravým dôvodom tohto martýria, ktoré sme podstúpili. Po jednom lezieme do vody a aklimatizujeme sa na 1,5 stupňovú teplotu. Niekoľkokrát prefukujeme oblek argónom a pekne v teplúčku konštatujeme, že je nám vlastne lepšie ako členom podporného týmu v tej pekelnej víchrici nad hladinou. Nasleduje záverečná kontrola a potom už len znamenie rukou zovretou v päsť s palcom obráteným nadol štartuje toto dobrodružstvo.

Najskôr sa zanárame do 10 metrov, kde vedľa výrazného kameňa umiestňujeme našu správu nasledujúcim generáciam potápačov. Na prekvapenie nachádzame takmer na tom istom mieste, ktoré sme si vyhliadli pre jej umiestnenie aj my sklenenú fľašu do poly naplnenú kamienkami a so správou napísanou na papieri. Fľaša putuje do vrecka s vierou, že nájdeme ďalší potápačský záznam.

Filmujeme a fotografujeme umiestnenie sady odkazov, ktoré sa nám po tie dlhé roky kedy sa na Hincovom plese nepotápalo podarilo zozbierať. Spoločnosť nám pri tom robia malé, ale nesmierne zvedavé pstruhy, ktorých prítomnosť tak vysoko je aj pre nás prekvapením. Keď sa dostali do kuželov našich svetiel rýchlo uhýbali, aby sa následne oblúkom opäť vrátili, akoby sa cítili byť urazení prítomnosťou tých čudných tvorov oblečených v akýchsi zvláštnych oblekoch s kovovými pľúcami na chrbtoch. Ponor pokračuje smerom na sever, kde sa údajne má nachádzať najväčšia doposiaľ dosiahnutá hĺbka.

Charakter dna sa z naváľaných zhlukov kameňov mení na jednoliate, hnedo sivé dno s naukladaným sedimentom. Pomaly klesáme a „s čistými hlavami“ vzhľadom na množstvo hélia v našej zmesi, ktoré nám v tejto hĺbke ľahúčko prúdi do pľúc si vychutnávame túto chvíľu s pocitom, že v tomto momente sme najvyššie ponárajúcimi sa potápačmi na Slovensku a pravdepodobne aj v strednej Európe. Pohybujeme sa celkom na dne a naše prístroje kalibrované na tlak úrovne hladiny mora ukazujú hĺbku 48-49 metrov. V reáli to znamená, že sme v hĺbke cez 51 metrov.

Napokon sa otáčame a mierime naspäť ku hladine. Od 30 metrov sú opäť skaly a tak vzrušenie z hľadania „hĺbky“ vystriedalo krásne potápanie na lokalite, ktorá rozhodne patrí ku desiatim najkrajším ponorom na Slovensku. Na otázku napísanú na tabličke: akú odhaduješ viditeľnosť “ dostávam rôzne odpovede, ale nikomu z mojich partnerov nestačilo menej ako počet prstov na dvoch pároch rúk.

 

Neuveriteľné

V dvadsiatich metroch zažívame malý „ekologický“ šok. Na mieste s rozlohou nie väčšou ako 2x2 metre tu spočíva viac než stovka starých, hrdzavých konzerv. Môžeme len v duchu hádať, ako sa tak ďaleko od brehu a v takej koncentrácii dostali. Rozhodne to nemohli byť len vydarené pokusy hádzania chtivých a už najedených turistov. Skôr to (a to aj nám samotným znie neuveriteľne) odhadujeme na čiernu skládku. A však tu ? Uprostred Národného parku ???

Po výmene dýchacej zmesi na dekompresnej zastávke pokračujeme vo výstupe. Nudnú dekompresnú zastávku nám spríjemní filmovanie nečakane veľkého pstruha a zaujímavých kolónií vodných rias. Keď sa takmer po 70 tich minútach vynárame na hladinu, nachádzame namiesto usmievajúcich a nadšených členov podporného týmu zimou zdemoralizovanú skupinku snehuliakov. Troch z nich sme dokonca našli v záhrabe pod skalou natisnutých v bivakovacom vreci. Rýchlo sa vyzliekame a jeden cez druhého sypeme von informácie o ponore.

 

Zostup do doliny

Šerpovia v obrovskom tempe balia s doslovne utekajú naspäť dolinou do tepla. My potápači musíme z bezpečnostných dôvodov ešte ďalšiu hodinku zotrvať a tak podupkávajúc striedame dýchanie kyslíka s dúškami teplého čaju. Nikto z nás netúži po dekompresných problémoch vyvolaných prudkými otrasmi spojených s namáhavým zostupom. Vedomí si nástrah zostupu v takmer nepreniknuteľnej hmle a v ťažkom teréne, namiesto šampanského triumf oslavujeme len rumovými pralinkami. Počas znášania materiálu, sa pomoc endorfínov, ktoré sa po dva dni do nášho tela úspešne vyplavovali spojená s nadšením a eufóriou z nevšedného zážitku postupne vytrácala a napokon zostala len úmorná lopota a drina.

Dolu v teple na chate pri Popradskom plese sme zhodnotili akciu aj napriek neprekonanej hĺbke ako úspešnú. Takto vysoko sa pred nami ešte nik nepotápal so zmesami. Výsledkom nášhi výskumu bude pamäťový náčrtok a množstvo cenného filmového materiálu. Lúčili sme sa s vedomím, že sme boli súčasťou podujatia, ktoré sa podobne ako tie predchádzajúce zapíše do zlatej knihy slovenského vysokohorského potápania.

 

Vizitka vrcholového družstva

- Robert Korim. TDI Inštruktor potápania so zmesou Trimix. 25-ročná potápačská skúsenosť, viac než 4.000 registrovaných ponorov. Na svojom konte má desiatku tatranských plies. Duchovný otec myšlienky tohto podujatia.

- Peter Kubička. Jeden zo slovenských filmových tvorcov z oblasti podvodného filmu. Ako veľmi dobre trénovaný technický potápač je schopný točiť v akýchkoľvek extrémnych podmienkach. Zakladajúci člen SK TECH.

- Jozef Gliviak. Jeden z najusilovnejších propagátorov technického potápania na Slovensku. Okrem skvelých expedičných výsledkov sa venuje aj tréningu ďalších adeptov tejto náročnej činnosti. Zakladajúci člen SK TECH.

- Michal Megela. Patrí k nastupujúcej vlne technických potápačov. Aj za krátky čas stihol byť platným členom viacerých zaujímavých potápačských projektov.

- Igor Vlčko. Je jedným z kmeňových článkov formujúcej sa skupiny SK TECH. Len málo slovenských potápačských akcií a podujatí sa zaobíde bez jeho prítomnosti. Skvelý potápač a obetavý člen týmu. Úspešný podvodný dokumentarista.

- Ján Karpiš. Účastník viacerích expedícií technického potápania, kde si vyslúžil povesť spoľahlivého partnera s kolektívnym cítením. Na svojom konte má desiatky technických ponorov vo vrakoch, jaskyniach aj v hĺbkach.

 

P.S.

Až v Bratislave za bzukotu kamier slávnostne otvárame fľašu, ktorú sme našli na dne. Na naše prekvapenie obsahuje správu napísanú 16.7.1972 dvojicou košických horolezcov, ktorí v celku vtipným spôsobom komentujú svoju prítomnosť a motív uloženia tejto správy aj za cenu „znečistenia“ či „zneuctenia“ jazera......

 

 

Článok bol upravený. V originálnej verzii bol publikovaný v časopise H2O v októbri 2002.


Robert Korim

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 8. januára 2016