Pro Dive ChorvŘtsko 
 

Tunel pod útesom Kabal, Hvar - Chorvátsko

                                                                                                                         Pridané 2.11.2011

 

Jadranské more predstavuje pre mnohých našich potápačov prvý dotyk so slanou vodou. Aj môj certifikát bol celkom čerstvý, keď som sa prihlásila na potápačské lodné safari po ostrovoch južnej Dalmácie. Po nalodení sa v Makarskej sobotu ráno, som si unavená po celonočnom cestovaní v autobuse ľahla spať – a tak sa stalo, že som svoj check dive prespala. Na druhý deň ráno to náš Divemaster Robo zamieril priamo na jeden zo západných výbežkov ostrova Hvar, kde sa pod majákom nachádza známa potápačská lokalita. Ako novopečený greenhorn som sa pochopiteľne na svoj prvý morský ponor začala pripravovať už od skorého rána.

Tunel pod majákom

Len pár metrov od výbežku sa v hĺbke 18 metrov nachádza na dne podvodná piesková plážička. Od nej vedie popod návršie s majákom pomerne priestranný tunel. Zo začiatku má šírku okolo 4 metre a postupne sa zužuje až na úzku skulinku. Jeho dno má vzostupný ráz a tunel s dĺžkou približne 12-15 sa asi v strede zalamuje. Z tohto miesta je vidieť oba otvory – v hĺbke aj na jeho plytšom konci v 9 tich metroch. Vnútorné steny tunela sú bohato zdobené hubkami a mäkkými koralmi. V dierach a plošinkách žije množstvo kôrovcov, ropušníc a ďalších prisadnutých živočíchov.

Príprava na ponor

Robo začal s brífingom pomerne včas, ale na moje zdesenie ma dal do hromady s hrmotným chlapiskom, ktorý vyzeral vo vynikajúcej kondícii. Detailne nám popísal priebeh ponoru, ktorý predpokladal výsadok v tesnej blízkosti brehu, doplávanie až na hĺbku kde bolo vidieť dno a zanorenie sa nad vchodom do tunela. Pohovor zahŕňal aj presné stanovenie poradia, akým mali vstupovať dvojice do tunela. Neurazilo ma, keď som pochopila, že nás rozdelil tak trochu podľa výkonnosti a ja s Igorom „Veľkým“ sme mali ísť ako poslední. Dosť dôrazne nás upozorňoval na potrebu precízneho vyváženia sa so slovami: „...ak to prvé skupiny zakaliatie nasledujúce dvojice dohromady nič neuvidia.......“

Výsadok

Na Robov povel „päť minút do odskoku" dokončujeme obliekanie neoprénu a jeho doplnkov a pomáhame si do postroja dýchacieho prístroja. Náš divemaster bičuje atmosféru výsadku, behá po lodi ako splašený, vymieňa prasknuté „O" krúžky a napráva popruhy. V tej chvíli loď výrazne spomalila a celá skupina potápačov sa „napáskovala" do radu v oboch chodbách po bokoch plavidla. Stojím posledná, ale cez obrovské plecia môjho partnera nič nevidím. Radšej si nasadzujem aj masku a asi 25-krát kontrolujem výstroj. Čaká ma predsa môj prvý morský ponor. Posledná minúta do odskoku. V tej chvíli si uvedomujem, že mi treba opäť na záchod.

Aj keď sa kapitán lode snažil manévrovaním dostať čo najbližšie k skalnému výbežku, už vopred som videla, že nás čaká nepopulárne plávanie po hladine. Ale beda, po skoku do vody som ihneď ucítila dotyk ďalšieho nepriateľa potápačov, ktorým bol pomerne slušný prúd. Ihneď ma uchopil a unášal smerom od vytúženého miesta zanorenia. Zubami pevnejšie stisnem náustok šnorchla a plávam za žltými plutvami môjho „parťáka".

Po čase, ktorý sa mi zdal nekonečný, sme sa predsa dostali nad predpokladané miesto nad vchodom do tunela. Vydýchavam sa, čo to dá. Igor sa v okamihu a bez varovania zanára. Ihneď sa aj ja odfukujem, ale čosi nie je v poriadku. Napriek tomu, že sa ani nehnem, vypúšťam všetko, čo sa dá - telo nie a nie sa pohnúť. Aj keď som poslúchla rady múdrejších a pridala si oproti ponorom doma jedno olovo, zdá sa, že je to málo. V tej chvíli sa Igor vynára späť na hladinu s nervóznym výrazom v tvári.

Vchod

Nakoniec mi Igor ponúka jedno zo svojich olov, po ktorom okamžite chňapnem. Potom odpúšťame z našich kompenzátorov vzduch a konečne klesáme. Tu na mňa číha ďalšie prekvapenie hromadného potápania v mori. Naše telá sa ocitli v perličkovom kúpeli miliónov bubliniek, ktoré na nás zospodu púšťajú naši potápačskí druhovia. Okamžite som stratila orientáciu, Igora, nevidím si na konzolu prístrojov a najmä neviem, či stúpam, alebo klesám. Našťastie ma aspoň uši nesklamali, pretože to by už bolo príliš. Zrazu bubliny miznú (asi konečne zaliezli do tunela) a ja sa cítim ako v inom svete. Viditeľnosť sa mi zdá nekonečná. Igor - môj partner je podo mnou. Voda je modrozelená a visím v priestore medzi hladinou a dnom, ktoré sa zvažuje do prázdnej hlbiny. Kontrolujem hĺbku a zistím, že som už v 15 metroch.

Tak hlboko som veru v Senci na Slnečných jazerách ešte nebola. Usilovne vyrovnávam tlak a s uspokojením zisťujem, že som sa konečne upokojila. Dokonca sa bravúrne vyvažujem pred vchodom do tunela. Môj partner na mňa cez sklo masky len kývne a už aj naliezol do tunela. Môj ťažko nadobudnutý pokoj je zrazu preč. Opäť mi srdce búši až v hrdle a vzduch je tentoraz neuveriteľne suchý. S posledným zvyškom toho, čo zostalo z môjho odhodlania, sa ho snažím nasledovať.

Tunel

Tunel je celkom tmavý, márne hľadám jeho druhý koniec. Lúče Igorovej baterky v tej chvíli začali systematicky prehľadávať strop aj bočné steny tunela. To mi pripomína, že aj ja mám svietidlá. Zrazu zisťujem, že vôbec nie je jednoduché moju ručnú baterku vytiahnuť z vrecka. Vložila som šiju tam preto, lebo som to videla u jedného kolegu ešte na lodi. Môj boj s vestou o baterku vyvrcholil tým, že som celkom „nováčikovsky" spadla až na dno dojemného piesku.

Pochopiteľne, začala som namiesto jemného dovažovania pracovať plutvami. Výsledkom bolo totálne skalenie priestoru za mnou. Našťastie, nikto ma nevidel, lebo Igor bol príliš zamestnaný fotografovaním malej, len asi štvrť metra dlhej langusty. Doplávala som k nemu, a teraz už s veľkou dávkou hrdosti som tiež zasvietila na langustu - dorastenku. Niekoľko násobné zablysnutie Igorovho blesku mi aspoň čiastočne vrátilo sebavedomie. Ďalej sme už pokračovali svorne až do ohybu, z ktorého sme dovideli na plytší koniec tunela.

V obrysoch otvoru som videla skupinku potápačov, ktorí plávali pred nami, a s prekvapením som si uvedomila, že napriek tomu, že pred nami objavovalo tunel aspoň 12 - 14 potápačov, vôbec nebol skalený. Zato pohľad späť bol žalostný. Môj dopad na dno postupne vytláčal smerom k nám oblak zvíreného piesku. V tej chvíli sa udiali dve veci naraz. Zhasla mi baterka, o ktorej som si až do tej chvíle myslela, že obsahuje celkom nové, a zaiste aj kvalitné monočlánky. Predstava, že som sa ocitla v tuneli, v uzatvorenom priestore bez osobného svetla, bola horšia ako realita sama.

Tou druhou „príhodičkou" bolo vynesenie mojej te¬lesnej schránky až k stropu jaskynky. Asi som podcenila jemné stúpanie profilu dna tunela, kde sa mi postupne zvyšoval vztlak, až ma nakoniec pri mojich pokusoch oživiť baterku pritlačilo na „plafón" ako raneného chrobáka... Hlavou mi v tej chvíli prebehli všelijaké hororové myšlienky od zachytenia sa do špáry v skale až po dôsledky straty opaska. Pokúšala som sa od neho dokonca odtlačiť, ale z inflátora nie a nie odpustiť vzduch. A tu som skutočne ocenila rutinu môjho partnera, ktorý s chápavým úsmevom vystrel ku mne ruku a pritiahol ma nadol k sebe.

Opäť vonku

Zvyšok pobytu v tuneli som sa ho držala ako kliešťa hľadala svoje odvážnejšie ja. Keď sme sa konečne pretiahli výstupným otvorom von na svetlo, Igor posunkom nariadil kontrolu tlakov plynu. A to bol dôvod na ešte jedno začervenanie. Zatiaľ čo jeho digitálny tlakomer ukazoval neuveriteľných 170 bar, ručička môjho manometra už bola pod cifrou 80! Hanbila som sa celých posledných 10 minút, ktoré sme strávili v plytkej vode pozorovaním menších rybičiek. Nakoniec môj druh, zjavne namrzený na moju povážlivo sa stenčujúcu zásobu plynu, dal znamenie na výstup k hladine. Na bezpečnostnej zastávke ešte stihol napísať na tabuľku jediné slovo - RUM.

Ale bol to ozajstný džentlmen. Na lodi nešetril slovami chvály, ako skvele sa jeho novicka držala a ako ho previedla cez Rt Kabal. Večer v prístave som vybehla na breh a vrátila sa s fľaškou s nápisom Kpt. Morgan. Pre mňa bol tento ponor ozajstným krstom a ešte dlho po ňom som spomínala na svoj prvý ozajstný „morský" ponor. A ten zostal množstvom zážitkov dodnes neprekonaný.

 

 

Anna Kmeťová

 


 

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 8. januára 2016