Pro Dive Chorvátsko 
 

Pred vstupom do barokomory

                                                                                                                         Pridané 6.3.2014

 

Väčšina skutočne vážnych potápačských ochorení (pochopiteľne nemáme na mysli zápaly zvukovodov ani úpal), súvisia s dekompresnou časťou ponoru. Znamená to že pokles okolitého tlaku pri výstupe a procesy, ktoré prebiehajú v tele potápača sú kritickou fázou potápania.

Ako sa v kurzoch potápania učí, v krvi potápača sa po dlhšom pobyte v hĺbke rozpúšťa dusík. Pokiaľ potápač vystupuje nahor k hladine príliš rýchlo (rýchla dekompresia) a rozpustený dusík nemá dostatok času aby sa vylúčil bezpečne dýchaním, dochádza k jeho vylučovaniu v krvi a v tkanivách vo forme mikrobublín a rozvíja sa DCS = dekompresná choroba.


Čo hovoria počty

Štatistiky DAN, ale aj BSAC a ďalších organizácií mapujúcich nehody v potápaní, poukazujú na skutočnosť, že ani striktné dodržiavanie potápačskými počítačmi ponúkaných dát nás nedokáže 100%-tne ochrániť pred dekompresnou chorobou. S menšou či väčšou odchýlkou sa spomína pomer 1:16 000. Znamená, že približne jeden zo šestnásť tisíc aj korektne realizovaných ponorov sa končí drobnou dekompresnou nehodou.

Ako tomu však aj v iných oblastiach života zvyčajne býva, máloktorý potápač si v situácii, keď ho dekompresná choroba postihne pripúšťa, že k tomu vôbec prišlo. A hoci máme už od začiatku minulého storočia pomerne spoľahlivý recept na liečbu tejto potápačskej choroby, bývajú rozhodnutia postihnutých potápačov niekedy veľmi prekvapujúce. Strach a nevedomosť z pretlakovej terapie často vyhrávajú racionálnou úvahou.

Cieľom tohto textu je zmenšiť obavy potápačov, zvýšiť ich informovanosť a najmä urýchliť rozhodnutie vliezť do komory. Rozoberme si preto najskôr, čo sa vlastne deje, ak vyvstane potreba pretlakovej liečby o ktorú požiada samotný potápač, ošetrujúci lekár, inštruktor či iný prítomný potápačský profesionál.


Ako sa to začína

Scenáre môžu byť rôzne. V drvivej väčšine prípadov sa manifestačné prejavy DCS objavia do 2 hodín po ponore. Napríklad, keď si po ponore si ošetruješ a balíš svoj potápačský výstroj, ťa odrazu čosi bolestivo pichne v lakti či ramennom kĺbe. Spočiatku si možno myslíš, že sa jedná o staré zranenie ešte z jarnej lyžovačky, alebo máš pocit že si to predchádzajúci deň prehnal pri unáhlenom vykladaní fliaš z kufra auta. Medzi odborníkmi sa tomuto momentu priraďuje 1. fáza ochorenia – totiž odmietnutie.

V ďalšom rozvoji ochorenia (pochopiteľne stále máme na mysli postihnutia v bežnom rekreačnom potápaní) nepríjemné pocity neodchádzajú a hlásia sa s čoraz neodbytnou intenzitou. Po čase, keď ani pokus o oddýchnutie si na lôžku nepomohol a bolesť sa stupňuje, priznáš sa najskôr svojmu partnerovi a ten to s nadhľadom bez škrupulí oznámi vášmu Divemasterovi.


Prvé opatrenia

Nasleduje dýchanie normobarického kyslíku, prijímanie nadnormatívneho množstva tekutín a napätá atmosféra. Starať sa o teba bude certifikovaný absolvent kurzu potápačskej záchrany (Rescue Diver) a kurzu podávania kyslíka (Oxygen Administrator). Divemastera, skippera či iného potápačského profesionála budú zaujímať podrobnosti ponoru, jeho priebeh, výstupový režim a úkony, ktoré si vykonal po návrate na hladinu.

Mali by tiež začať so zápisom o nehode a realizovať laické, takzvané 5 minútové neurologické vyšetrenie . Pokiaľ nenastalo výrazné zlepšenie tvojho stavu a prejavy DCS ani po masívnej aplikácii kyslíka neustúpili, je ich úlohou ti odporučiť pretlakovú liečbu.

Ak si členom DAN - Divers Alert Network, budeš ty alebo spomínaný vedúci potápania volať na horúcu linku DAN, určenú pre núdzové prípady potápačských nehôd. Súčasne, alebo v prípadoch ak ešte nie ešte členom, by ste spoločne mali kontaktovať lokálneho odborníka z oblasti hyperbarickej medicíny. Každá potápačská základňa na svete si „pestuje“ dobré vzťahy s takýmto odborníkom, ktorý spravidla žije a profesne pôsobí neďaleko. Pozná prostredie, má kontakty a vie cez telefón kvalifikovane poradiť.


Po príchode sanitky

Súčasne s konzultáciami, bude potrebné iniciovať transport do hyperbarického strediska po vlastnej osi, alebo prostredníctvom RZP = rýchlej zdravotnej pomoci. V niektorých prípadoch, respektíve určitých typoch poistenia je pre iniciácii hyperbarickej liečby nevyhnutné kontaktovanie RZP či iného zdravotníckeho zariadenia.

Po príchode sanitky, budú jej príslušníci celkom istotne pokračovať v podávaní normobarického kyslíku a realizuje základné neurologické vyšetrenie. Súčasne začne s intravenóznym podávaním fyziologickej tekutiny na zlepšenie hydratácie potápača.

Napriek tomu, že si len pomaly pripúšťaš postihnutie dekompresnou chorobou, sa ti do mysle vkrádajú myšlienky typu: „Ako dlho bude trvať terapia ?“, „Je to nebezpečné ?“, „Budem mať trvalé následky ?“...... atď. Sú prirodzené, pretože pochopiteľne drvivá väčšina potápačov nemá vôbec predstavu o tom, čo ich čaká po príchode ku vstupným dverám hyperbarickej komory. Pomôžme si preto najskôr teóriou.


Prečo návrat do tlaku

Z predchádzajúceho textu už vieme, že predlekárska prvá pomoc na mieste nehody musí zahŕňať podávanie tekutín a kyslíka s čo najväčšou možnou koncentráciou. Inhalácia čistého kyslíka ho umožňuje dostať aj do tkanív, ku ktorým je jeho prívod krvou blokovaný bublinami. S progresívnym vývojom dekompresnej choroby budú bubliny nielen pretrvávať ale sa dokonca budú aj zväčšovať. Cieľom predlekárskej prvej pomoci je spomaliť ich rast a minimalizovať prípadné škody, ktoré môžu v organizme postihnutého potápača spôsobiť.

Uvedený postup prvej pomoci platí rovnako pre dekompresné ochorenia, ktorých príčinou je vznik bublín dusíka a ďalších inertných plynov (DCS) ako aj pre poranenia pľúc z pretlaku (barotraumy).

V prípade barotramat, ide o nehody vzniknuté v dôsledku zadržania dychu pri výstupe. Vzduch (nitrox, či iný plyn) v pľúcach sa pri poklese okolitého tlaku pri výstupe rozpína a môže veľmi vážne poškodiť organizmus potápača.

V oboch prípadoch sa plyny, rozpustený dusík v krvi a tkanivách (DCS), alebo prepasírovaný plyn z pľúcnych komôrok do okolitých štruktúr, či v horšom prípade do krvného systému (BRT) uvoľnili pod tlakom. Bohužiaľ, vzniknuté bubliny majú možnosť sa v tele rozpínať a spôsobovať nielen bolesť ale aj značné škody.

Pochopiteľne, čím viac sa nám podarí tieto bubliny v podmienkach rekompresnej liečby v komore zmenšiť, tým menej deštrukcie spôsobia. Pokiaľ sa nám podarí bubliny dostatočne zmenšiť, má plyn šancu sa dostať späť do roztoku a naštartovať proces liečenia choroby. Presne z tohto dôvodu sa umiestňuje potápač postihnutý niektorou formou dekompresného ochorenia do pretlaku.


Slovo na záver

Uvedený text nemá v žiadnom prípade urobiť z čitateľa odborníka na ktorúkoľvek z preberaných oblastí. Úroveň publikovaných informácií je len orientačná a problematiku značne zjednodušuje. Nie je dostačujúca ani len pre vedúceho potápača, ktorý pôsobí v husto obývaných územiach, kde je k dispozícii lekárska služba prvej pomoci. Všetci potápačskí profesionáli pôsobiaci, či už pôsobia v civilizovanom svete alebo v odľahlých miestach, potrebujú dodatočný špecializovaný výcvik.

Vo väčšine serióznych certifikačných agentúrach jestvuje celá rada nadstavbových záchranárskych kurzov , ktorých absolvovanie zlepší ich schopnosti pomôcť potápačom v núdzi a pri dekompresných nehodách.

Záverom by sme chceli ešte raz zdôrazniť, aby sa nezabúdalo na skutočnosť, že účinnosť terapie klesá tým viac, čím dlhší čas uplynul od výskytu príznakov do doby nasadenia prvej fázy pretlakovej liečby. Rozhodujúci je preto vždy čas a v záujme úplného vyliečenia sa z DCS bez následkov má podľa odborníkov význam ísť do komory aj po uplynutí 24 hodín!

 

Prečítaj si tiež na našom webe

Typy barokomôr ... Aké komory jestvujú a na čo sa používajú

 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 25. novembra 2015